reklama

Milankove dobrodružstvá

Bol agentom tajnej služby. Bol jedným z najlepších, ale jeho kolegovia ho zradili a nechali ho v teréne samého. Vďaka svojim výnimočným schopnostiam to prežil a teraz je rozhodnutý pomstiť sa. Býval v jednom bytovom dome na kraji mesta a pripravoval sa na svoju poslednú akciu. Moment prekvapenia bol na jeho strane, lebo si všetci mysleli, že je mŕtvy... lenže tento príbeh nie je o ňom. Je o jeho susedovi, Milanovi.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Bola streda ráno. Niečo okolo deviatej alebo desiatej. Slnko už dlho svietilo do jeho izby a cez jeho staré, polorozpadnuté rolety mu neustále šteklilo nos. Bolela ho hlava, prečo by aj nie. Po minulej noci, by bolela každého. Stále sa len prevaľoval a prevaľoval. Nechcelo sa mu vstávať. Jednak preto, lebo mu bolo zle a jednak preto, lebo mu bolo ešte horšie. Do práce sa neponáhľal, žiadnu nemal. Žil z podpory. Nebolo to moc, ale stačilo to na zapíjanie žiaľu nad premárneným životom.

Pretočil sa na druhý bok, chcel sa pozrieť koľko je hodín, ale budík mal pokazený a svoje digitálky stratil včera v meste. Asi ich stratil, nebol si istý. Vedel len, že ich nemal, a keď niečo nemal, tak to väčšinou vždy stratil. Bol to dar od jeho mamy k narodeninám. Ľahol si teda na chrbát a ticho, tak ako doteraz, civel do stropu a nad niečím dumal. Nevedno nad čím, len tak ležal a kukal. Do stropu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Zvláštne“ povedal po chvíli. Nemal komu, ale povedal to nahlas, pre prípad, že tam niekto bude a bude ho počuť. Nik tam nebol. Žil sám. Ani mama ho už nechcela, vraj takú trosku živiť nebude. Sadol si na posteľ. Mal na sebe len trenírky. Viac žlté ako biele. Nemalo to ale komu vadiť. Siahol do nohavíc na zemi, vybral krabičku s cigaretami. Bola prázdna. „Aj tak by som nemal fajčiť. Škodí to zdraviu.“ a od nervov skrčil krabičku a hodil ju do kúta. „Ale ja chcem cígu!“ zreval. Vstal, kopol do špinavých vecí na zemi a pobral sa do kuchyne. Býval v garsónke, tak to nemal ďaleko.

Prehrabával sa v kope riadu, vytiahol špinavú šálku, opláchol ju trošku, aby tie najväčšie usadeniny opadli a nasypal do nej ani nie celú lyžičku kávy. Šetril. Pre podporu si pôjde až v pondelok. Bude musieť dovtedy vymyslieť ako zoženie potvrdenie, že si prácu hľadal, ale opakovane mu to nevyšlo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vyšiel z bytu, s obliekaním si nerobil starosti, bolo celkom teplo. Bol máj. Alebo jún. Nestaral sa. Zazvonil v byte oproti, šálka v ruke. Otvorila mu stará pani Jančová, milá dôchodkyňa a navyše s dobrý srdcom.

„Dobrý deň Milanko. Ťažká noc?“ a ironicky sa na neho usmiala.

„Dobrý deň, ako ťažká? Vôbec nič mi nebolo!“

Stará pani sa milo usmiala. „V poriadku, ale nabudúce si tú dlážku budete po sebe umývať vy, Milanko.“

Milan si vzdychol, nechcel sa povracať pred jej dverami, ale nevedel zažať svetlo na chodbe a kľúče, keď si ich vyberal mu padli a nevedel ich nájsť a potom to na neho prišlo a do bytu sa nevedel dostať. „Prepáčte. Zaliali by ste mi kávu prosím Vás?“ spýtal sa najmilšie ako len vedel.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Pravdaže, dajte hrnček, počkajte tu.“ a zavrela dvere.

Milan zostal stáť pred dverami, jemne sa pohupujúc, bolo mu stále zle po včerajšej noci. Vedel, že vyzerá otrasne, ale bolo mu to v tom momente jedno. Vlastne tak ako všetko.

Zaštrngotali kľúče a zo stredných dverí vyšiel pán v čiernom obleku. Premeral si zúboženého suseda, zamkol a odišiel. Milan len stál a počúval, ako sa jeho kroky strácajú v hĺbke až kým celkom nezanikli. Zachcelo sa mu na záchod, tak chvíľu váhal, či počká na kávu, ale musel.

Keď sa vrátil zo záchoda, kávu mal položenú na botníku pred dverami. „Ďakujem.“ povedal Milan, ale nikto ho nepočul. Možno milá pani oproti načúvala pri dverách, ale neodpovedala mu. Ale aj tak bol vďačný a zmizol za dverami svojho bytu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pil kávu a sedel na posteli. Nemyslel na nič. Nechcelo sa mu. Keď ju dopil, položil hrnček k posteli a chcel si ľahnúť, keď si všimol papierik, čo mu trčal z nohavíc. Vytiahol ho. Bolo na ňom číslo. Mobilné. Ľahol si. Ani za čerta si nevedel spomenúť, ako sa tam dostalo. Číslo nepoznal a ani si nepamätal od koho ho môže mať. Chytil telefón a zavolal svojej mame. Papierik s číslom skrčil a hodil na zem.

„Prosím.“ ozval sa jemu známy ženský hlas.

„Mami, ahoj.“ ozval sa nesmelo a položil telefón na posteľ vedľa seba. Vedel čo bude nasledovať. Siahodlhá prednáška o tom, že mrhá svojím životom, že je len povaľač, že nič nerobí, mal by si nájsť prácu a hlavne nejakú ženu, ale tú si bez toho, aby vedel živiť rodinu nenájde. Potom nezabudne nikdy spomenúť, že otec, nech mu je zem ľahká, mal pravdu, že mal ísť na vojnu, tam by ho vychovali a potom sa vždy rozplače, že je jej jediný syn a takto si zbabral život. Keď so slúchadla počul už len vzlyky, tak chopil telefón znova do rúk, a začal mamu upokojovať, že by sa nemala v jej veku takto rozčuľovať, že sa len trápi zbytočne, že jemu je dobre takto ako to je, že sa má fajn, nech sa o neho nebojí a či mu nepožičia nejaké peniaze. Vtedy to zložila.

Vedel, čo musí teraz spraviť. Už mu to znova nezdvihne, tak sa poobliekal, prepláchol si tvár, mokrou rukou si prečesal svoje strapaté vlasy a vyšiel z domu. Na zastávku to bolo necelých päť minút pešo, ale cesta autobusom do centra trvala takmer pol hodinu. To vám už nebola taká sranda. Pol hodinu tŕpnuť, či nenastúpi revízor. Nekonečná pol hodina. Pri týchto návštevách svojej matky vždy zostarol aspoň o dva roky svojho, aj tak nanič života.

Ako cesta ubiehala, kochal sa pohľadom na mestskú aglomeráciu. „Prepáčte aký je dnes deň, sobota?“ spýtal sa spolucestujúceho, lebo v meste nebol taký ruch, aký tam býva počas pracovného týždňa. „Nie pane je streda. Kiež by ste mal pravdu a nemusel by som ísť do práce.“ sucho odvetil pán.

Práca, spomenul si a jemne sa pousmial. Bože ako sa jemu nechcelo pracovať. Stereotypne vstávať každé ráno do práce, vidieť každý boží deň tie isté ksichty, priblblú sekretárku svojho šéfa, ktoré je tak blbá ako pekná a nevie robiť nič iné, len variť kávu a aj to na nič. Taká sekretárka, ktorú si šéfko drží len preto, aby ju mohol po pracovnej dobe obrábať. A potom večer unavený z práce prísť a rovno si ľahnúť. A na druhý deň to isté. Tie isté blbé tváre, tá istá blbá sekretárka. Nie, toto nie. Ďakujem. Len keby to ostatní chápali. Prečo ma spoločnosť musí takto do niečoho nútiť. Ach, blbá spoločnosť, blbý život. Povzdychol si.

Na predposlednej zastávke spozornel, lebo nastúpili dvaja revízori. Už ich poznal do tváre. Debilní revízori, zahrešil si sám pre seba. Skazia človeku deň. To už naozaj nemohli pristúpiť o dve zastávky neskôr? Idioti! A chcene, nechcene musel z autobusu vystúpiť, kým by mu nenaparili pokutu. Poobzeral sa po ulici, aby sa zorientoval, kde vlastne je a povzdychol si, že musí ísť teraz pešo. Vypýtal si od okoloidúceho pána cigaretu, ale ten sa usmial a milým hlasom povedal, že nefajčí. Neznášam, keď človeku niečo nechcú dať a ešte sa tvária pritom milo, zašomral. To na nich nemôžte byť ani nahnevaný.

Po ani nie pätnásťminútovej prechádzke sa dostal na ulicu, kde bývala jeho mama. „Ach bože, tie spomienky.“ vzdychol si keď sa mu detstvo vyjavilo pred očami. Ako sa s kamošmi naháňali na bicykloch, potom korčuliach, ako najprv neznášali dievčatá, lebo tie ich nechápali, ako im potom časom začali kurizovať a neskôr aj chodievať na rande. Pousmial sa. Čo asi tak robia dnes tie baby? Vedel, že Katka je nejaká lekárka v nejakej nemocnici. Nepamätal si v ktorej. Bol na mol, keď mu to mama vyhadzovala na oči. Jano, čo v kuse chcel byť pilot ako svoj otec, nakoniec skončil ako právnik. Usmial sa, je on vôbec šťastný? Načo vyštudoval to právo, keď má určite doteraz doma všetky tie modely lietadiel. A Andrej. Čo asi tak robí Andrej, Zuzka, Janka? Kurnikšopa, kde asi tak skončili?

Zastal rovno pred vchodom domu, kde ho vychovala mama. Zhlboka sa nadýchol, že zazvoní, ruku už mal pripravenú na zvončeku. Nemusel sa už ani pozerať, ten zvonček by trafil aj po slepiačky v noci. Nie raz sa sem dobíjal už aj opitý.

„Miňooo!!“ zavolal za ním hlas. „Si to ty chlape?“ Milan sa otočil a premeriaval si muža, ktorý k nemu blížil. „Tak dlho som ťa nevidel.“ a podával mu ruku. Milan stál užasnutý, kto to môže byť? A potom mu trklo a nesmelo sa spýtal. „Jožo?“

„Jasné, nerob sa, že ma nepoznáš.“ a usmial sa. Milan si ho vybavoval. Raz si s ním sadol v krčme, lebo už nebolo s kým piť. Všetci jeho kamoši sa vtedy už pobrali domov za svojimi rodinami a on zostal sám na bare, keďže sa nemal za kým ponáhľať. Pridal sa teda ku stolu k neznámemu chlapíkovi. Vtedy neznámemu. Volal sa Jožo. Ani nevie vlastne, čo vôbec robí, len vie, že si vtedy náramne rozumeli a mal pocit, že on jediný na svete má pre neho pochopenie.

„Poď na jeden. Pozývam.“ prehodil Jožo. Po slove „pozývam“ Milanovi nebolo treba viac počuť. Za mamou skočím aj potom, pomyslel si. Veď počká. Aj tak nikam nechodí. A pobral sa do krčmy.

Na zemi pod jeho posteľou stále ležal papierik s telefónnym číslom. Pán v drahom obleku, ktorému telefónne číslo patrilo, sedel v kaviarni v meste a netrpezlivo sa pozeral na hodinky. Milan meškal už pol hodiny. Nervózne dopil posledný dúšok svojej kávy a mávol na čašníka, že zaplatí. Škoda, pomyslel si. A vyzeral celkom šikovne, napriek tomu, aký život doteraz viedol. A tak presvedčivo to včera vravel, že chce zmeniť svoj život. Nevadí, nútiť ho nebudem, šancu som mu chcel dať.

Čašník doniesol účet, muž v obleku zaplatil, nechal mu prepitné, vzal si svoje veci a odišiel. „Dovidenia.“ pozdravil ho čašník. „Dovidenia.“ odvetil pán.

Martin Šimboch

Martin Šimboch

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Príbehy skončia, ľudia pominú. Jediné čo tu po nás zostane je spomienka... a časom už ani tá... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu